La posto: Li souveni d'enfanço de Christian Isoir
Li souveni d'enfanço. Tè ! n’en vaqui’n autre :
Quand abitian encaro au Mas Sant-Jan à Sant-Andiòu, me souvène qu’un bèu jour d’estiéu ma maire esperavo un còli de la Posto ; e mé mandé veire s’èro arriba.
-Bon-jour, Madamo la Recevuso, ié faguère, veniéu vèire se pèr cop d’asard aurias pas un còli pèr ma maire d’eila dóu Mas San-Jan ?
-As li papié pèr lou retira, pichot?
-Ah ! nàni. Sabiéu pas…
-Eh ! bèn, moun pichot, va t’en ié li querre.
E me vaqui mai à refaire ma lègo e miejo de camin à la grosso calourasso d’un tantost de juliet. Arribère au mas trempa coume uno soupo.
- Mama, m’an di de veni querre li pèço pèr pousqué retira lou còli.
- Que sièu fachado, moun tresor, de te douna tant de peno emé la calourasso que fai vuei, tè, béu aquéu chicoulet e vai lèu querre aquéu còli, que n’en siéu forço pressado. N’auras qu’à remetre aquest papié à la Recevuso.
Beguère moun chicoulet ; emé moun moucadou sequère la susour que me rajavo dóu front e zou mai, partiguère pèr refaire au souleias ma lègo e miejo de camin.
Enfin arribère au burèu :
-Eh bèn ! Madamo, aquest cop ai li papié, ve-lèis-aqui. Me rendrias service en ma remetènt aquest còli sènso ma faire trop espéra ; siéu tout susant e voste burèu es un pau fres.
- o,o, ié siéu, moun pichot.
Alor Madamo la Recevuso regardè li paquet l’un après l’autro, pièi me diguè : Eh bèn ! pichot, diras à ta maire que n’i’a ges pèr elo; sara belèu pèr un autre jour !
Aquéu jour m’ère fa la proumesso que de tout tèms e jamai, travaiarai dins un burèu de Posto. Vesès que siéu un ome de paraulo !!